V takom roku 2010, hoci generácia mladých ľudí už bola do istej miery skazená vplyvom technológií a postupne zanikala tradičná forma komunikácie a stretávania sa, ktorú nahradili počítače a internet, ešte bolo vidno malú nádej na návrat späť.
Vy, ľudia z minulosti, keby ste však chceli vyjsť na ulicu dnes, v roku 2050, boli by ste nemilo prekvapení zo situácie, ktorú ste nám načali už za svojich čias. Nevideli by ste na ceste ani jedného auta. To by ste si museli vykrútiť krky dohora, aby ste videli tie pretechnizované potvory lietať v nebesách.
A na chodníku? Nenašli by ste ani jeden pár detských nožičiek cupotajúcich po daždi, radujúcich sa z pestrej jesene. Pretože tieto, ešte naoko nevinné kvietky, zaujíma skôr pestrosť počítačových hier a internetových stránok, ktoré im ponúka čerstvo zakúpený počítač.
A ich rodičia? Sú radi, že ich deti nevyrušujú pri pozeraní najnovších 4D filmov. Pretože by si vlastné ratolesti mohli ľahko pomýliť s naprojektovanými zloduchmi a príšerami utekajúcimi okolo nich.
Pýtam sa, chceli naše prastaré mamy a prastarí otcovia, aby sme dedičstvo, v podobe sveta, ktorý nám zanechali na takúto ríšu technológií, v ktorej za chvíľu nebude miesta pre ľudskú lásku či priateľstvo? Ja vravím: nie! A preto by sa každý z nás mal zamyslieť, ako k uchovaniu predovšetkým ľudských a nielen v skutočnosti nereálnym vzťahom medzi strojom a človekom, mal prispeť.