Snívala...

Autor: Hana Kuchárová | 19.4.2012 o 20:07 | (upravené 19.4.2012 o 20:12) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  75x

Snívala o svojom krásnom živote, o svojich verných priateľoch, o rodine, ktorá bude pri nej vždy stáť. Vysnívala si jednoducho krásnu cestu, ktorá mala byť plná radosti, úspechov a šťastia. Avšak až keď dospela (čo bolo v jej prípade o niečo skôr ako je zvykom), zistila, že šťastie dokáže utiecť tak rýchlo, ako ho získame.

 

Ona k nemu neprišla nijako špeciálne. Narodila sa. To malo byť predpokladom pre jej naplnený život.

Úplná rodina, ktorou bola bezhranične milovaná. Neskôr perfektní kamaráti, hoci ešte v detskom veku, ktorých milovala ona sama. Je niečo krajšie ako dni naplnené bezstarostným hlúpym detským smiechom? Zbožňovala byť tak detsky hlúpou. Každé ráno po ceste do školy vyzdvihla najlepšiu kamarátku, s ktorou nerobili nič iné, iba vymýšľali hlúposti, ktoré by ich mohli pobaviť. Za túto priateľku by dala ruku do ohňa. Tak ako bezstarostne dávala plnú hrsť rozpučených sliviek do schránok susedov. „To je život,“ vravela svojej kamarátke a tešila sa, ako sa ráno znova nadýchne svojho života. „Najlepšie priateľky navždy,“  žmurkla na ňu tá druhá. Napriek zbytočnostiam, ktoré vyviedla, nikdy nebola z tých, ktorí si neuvedomujú svoju veľkú dávku šťastia.

V škole nikdy nemala problémy. Učitelia ju rešpektovali a mali radi. Dostať dobrú známku bolo pre ňu ako otočiť stránku kalendára. Jednoduché a prosté. Bola rovnako aj reprezentatívnym typom. V každej súťaži, do ktorej sa pustila, zvíťazila. Alebo sa aspoň umiestnila na popredných priečkach. To dokonale stačilo.

V jej najbližšej rodine nebolo jedného alkoholika či rodiča, ktorý by sa nestaral o svoje dieťa. Ak aj niekto z príbuzných mal isté problémy, zdali sa jej tak hrozne vzdialené. Nieže by im nechcela pomôcť. Ale predsa, bola ešte malým bezstarostným dievčaťom a nevedela si predstaviť, aké všelijaké rozmery môže mať nešťastie.

Ak musela náhle opustiť miesto, na ktorom sa jej páčilo a kde sa cítila dobre, neniesla to veľmi ťažko. Vedela, že keď sa presunie inam, jej šťastie pôjde s ňou. Na tom predsa nezáleží- v akom prostredí sa nachádzame, čo robíme a ako dlho budeme. Hlavné je stále držať v rukách karty, s ktorými sa nám dobre hrá. A ona mala eso v rukáve. Boli to jej rodičia, jej sestra a jej priatelia, ktorí boli vždy s ňou. Bol to celý jej, zatiaľ krátky, život...

... ktorý však skôr, ako by ktokoľvek predpovedal, nabral úplne iné obrátky. Jej sestra vážne ochorela, po nepeknom úraze. A upadla do kómy. Nikdy nezabudne na osudný sobotňajší deň, keď otec potichu vyšiel schody do jej izby a navždy ju zmenil: „Zlatko? Spíš?“ „Nie, čo sa stalo, oci?,“ spýtala sa rozospato s myšlienkou na ďalší naplňujúci deň. „Vieš...no... Janka mala úraz. Leží v kóme v nemocnici. Ešte nevieme čo s ňou presne bude,“ odvetil otec s kamenným výrazom v tvári. S takým ho ešte nikdy nevidela. Neskôr za ňou prišla aj mama, zrejme keď nazbierala viac odvahy. Ich rozhovor nebol nikdy predtým taký vážny. Dokonca, prisahá, nikdy nevidela svoju mamu plakať. Až teraz. A odvtedy ju uvidí plakať ešte miliónkrát...

Tak perfektne verní kamaráti sa jej obrátili chrbtom. Nerozumeli tak vážnej situácii, v tak mladom veku. A ako prvá sa obrátila „najlepšia priateľka navždy“. Namiesto hlúpostí, ktoré robievala denno-denne a rada, prišli slzy, ktorým sa nikdy nemohla ubrániť. Boli ako sparťanskí bojovníci. Silné, nekompromisné a neutíchajúce. Z kompletnej bezstarostnej rodiny sa stala hromada smútku. A čo bolo najdôležitejšie, chýbal v nej jeden významný člen. Ten, s ktorým sa v detstve hrala celé hodiny, od ktorého schytala milión úsmevov, ktorého tvár videla vždy ako prvú aj poslednú. Keď ráno vstávala a večer, keď išla spať. Mala ju v spomienkach, chcela ju chytiť. Chcela ju zavrieť do zaváraninového pohára ako lúčnu kobylku a pozerať sa na ňu celý deň. Chcela ju cítiť. Chcela byť s ňou. Teraz mohla mať tisíce priateľov, tony známych. Ale vedela, že už nikdy nebude mať ju. Vždy bude len polovičná. Už nikto neuvidí celý jej úsmev na tvári, celé telo. Hoci navonok možno áno. Vnútri bude plakať. Bude sa trhať na kusy každým nádychom, ktorý pre ňu kedysi predstavoval nekončiacu radosť a šťastie. Teraz je ako nôž. Ako nôž, ktorý niekto zabodne a rozpára ním celé jej vnútro. Už aj to prosté otočenie stránky kalendára bude namáhavé a bolestivé. Bude ho cítiť každou bunkou svojho tela. Bude ho nenávidieť rovnakou mierou, ako kedysi milovala svoj život. Bude volať. Volať o pomoc neznámych aj známych. Lenže vie, že ju nik nepočuje. Každý jej vrúcny nárek je ako hrach, ktorý sa nikdy neoplatil o stenu hádzať. Každý deň bude boj. Boj o uznanie rovesníkov, ktorí nikdy nepochopia jej problém. Boj sĺz s úsmevmi ostatných v autobusoch, na ulici či v škole. Boj slabého jedinca, ktorý si neželá nič. Nič iba druhú šancu pre jeden život. Život svojej sestry, od ktorého závisia desiatky iných. Pozerá sa ako matka topí smútok vo fľašiach vína. Ako otec nechce a odmieta vidieť smútok na jej tvári. Pretože nevie prežiť a zniesť svoj vlastný.

A tak snívala... snívala o tom, že všetko bude raz dobré. Že nájde pochopenie u ľudí. Že mama vymení kvapku vína za objatie. Že znova zahodí rozpučenú slivku do niečej schránky a bude sa smiať. Smiať... úprimne, zo srdca. Ale najmä- so svojou sestrou. Tak ako to už robila zvyšok  života len vo svojich snoch.

 

 

 

 

 

 

* Pochopí asi hlavne ten, kto niečo podobné prežil. Tak ako ja....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?