Moja mama ich navštevovala ešte ako malé nekompromisné dievčatko. Snáď viac ako polovicu z každého leta, z ktorých sú vyskladané spomienky jej detstva, strávila v tejto malebnej dedinke. Dedinka by sa dala pokojne nazvať familiárnou, keďže ju prevažne tvoria nemalé skupiny príbuzných.
My sme boli ubytovaní u maminho strýka a jeho dcéry. Päť minút cesty od jeho domu nám trvalo navštíviť maminých, rovno dvoch, bratrancov. Mladší z nich má okrem milujúcej ženy dvoch adoptovaných, veľmi živých synčekov. Starší z bratov, mladšiemu veľmi podobný, má rovnako milovanú ženu a k tomu jednu vlastnú a tri adoptované dcéry. Či v jednom, druhom alebo treťom domove, všade cítiť božskú lásku a pokoj. Nevravím „božskú" nadarmo. Všetky rodinky v tejto dedine, našimi príbuznými počnúc, sú silno veriace. Je pravda, že ja si tak trochu ako mladšia bratislavská „skazená" mládež musím dávať pozor, čo v ich prítomnosti poviem. Nie. Nefajčím, každé moje slovo nie je nadávkou, už vôbec nekašlem na školu a márne by ste u mňa hľadali každý týždeň nového chlapca. Avšak napriek tomu všetkému, že som zo slušnej rodiny, že moji rodičia dávali veľký pozor pri mojej výchove, mám pocit, že sme celkom rozdielni. Akoby nás stvoril iný boh. Práve presný opak však moji príbuzní vyzdvihujú.
Podľa teórie veriacich sme všetci deťmi jedného Boha. Všetci sme si rovní, mali by sme pomáhať jeden druhému a rozdávať lásku. Ak mám byť úprimná, ja v Boha v pravom slova zmysle neverím. Nemôžem sa síce nazvať ateistom, no nechodím každú sobotu a nedeľu do kostola, nedodržiavam pôst, nemodlím sa pred jedlom ani zaň neďakujem Ježišovi. No len tri dni v spoločnosti takýchto skvelých, láskavých a štedrých ľudí vás prinúti zamyslieť sa. Otázka, ktorá behá mojou mysľou už od návratu do nášho hlavného mesta znie: Nie je skutočne ľahšie žiť s predstavou, že váš život istým spôsobom riadi niekto iný? Nie je odľahčujúce veriť v niečo? V niekoho? Veriť, že všetko, či už dobré alebo zlé, v našich životoch má zmysel?
V mojom, hoci zatiaľ celkom krátkom živote, sa už udiali skutočne smutné a bolestivé veci. Možno len ľudia, ktorí poznajú aj tú nepríjemnú a krutú stránku života dokážu zmýšľanie veriacich v skutočnosti pochopiť. Pravdaže, ak nie sú veriacimi sami. V Boha som takpovediac verila keď som bola malá, mám dokonca za sebou aj úspešné prvé sväté prijímanie. Neskôr sa myšlienka na náboženstvo vo mne akosi stratila, no po už spomenutých, veľmi bolestivých situáciách v mojom živote som sa opäť začala viac nad Bohom zamýšľať. Hoci modliť sa ani chodiť do kostola som nikdy znova nezačala, návšteva u „východných" príbuzných vo mne skutočne niečo zmenila. Zmena sa udiala najmä v mojej hlave a psychike. Snažím sa všetko prijímať s väčšou ľahkosťou. S myšlienkou na toho „Niekoho" kto z výšky riadi môj osud. Nech to znie akokoľvek klišé. Verte či neverte, nech sa snažím byť v skúškach nekompromisného života akokoľvek silná, nikdy nemôžem všetko zvládnuť sama. Našu bolesť môžme zdieľať s našimi najbližšími, no popritom nie je márne čerpať silu od „Boha". Nech už je boh pre nás hocikto. Pochopiteľne vás do viery a náboženstva ako takého nikto nikdy nútiť nemôže a dúfam, že ani nebude. No ak by som sa ja narodila znova a mojimi rodičmi by boli veriaci ľudia a chceli by ma aj vo viere vychovávať, napriek niekdajším mojim predsudkom by som určite neprotestovala.
Práve v tom je podľa mňa sila viery. Čerpať energiu, nevzdať sa a naučiť sa prijímať veci také, ako sú.
